SPISOVATEĽ
Ako som si spravil radosť.
Doterajšie zamestnanie ma po dlhých
rokoch akosi prestalo baviť. Uvedomil som si, že naliehavo potrebujem zmenu.
Rozhodol som sa, že sa stanem spisovateľom.
Život spisovateľa si viem dokonale
predstaviť. Je to úžasné povolanie. Vstanem o deviatej. Možno aj neskôr.
Na raňajky si dám pivo, čo v normálnom zamestnaní nie je možné. Zato
u spisovateľa je požívanie alkoholu priam žiadúce, veď ako inak naštartuje
fantáziu? Celý deň môžem chodiť v župane. Ak budem mať chuť, sadnem si
k počítaču a odpíšem obdivovateľkám. Možno nejakú zavolám na kávu. Ak
sa mi podarí vrátiť sa domov, znova sa posadím k počítaču a niečo
napíšem. Aaach, to bude život...
Lenže moje krásne predstavy mi kazia
iní spisovatelia. Nariekajú, že honoráre za knihy sú malé, až smiešne. To je
zlé, pretože káva je drahá a pivo tiež. Nuž - musím napísať taký príbeh,
aby sa moja kniha predávala lepšie ako tá ich. Viete čo som vymyslel?
Napísal som knihu o neposlušnom školákovi
Adamovi, ktorý zistí, že hlboko pod pražským orlojom je ukrytý starý alchymistický
vynález – STROJ ČASU. Napriek všetkým zákazom ho použije a vydá sa na
nebezpečnú cestu do minulosti.
Písanie knihy vôbec nebolo jednoduché.
Pokúsil som sa vymyslieť kostru príbehu, ktorú by som potom „obaľoval.“ Kdeže!
Nevymyslel som nič, tak som jednoducho začal písať. A išlo to! Potom som sa
zasekol. Viete, nie som najmladší. Prísť domov z roboty, spraviť niečo
okolo domu a večer vymýšľať zaujímavé scif-fi bolo občas nad moje sily. Stalo
sa, že šesť mesiacov som nenapísal ani slovo. Neskôr som robil kapitolu denne
a potom znova dlho nič. Nevzdával som sa, dopredu ma hnala vidina zástupu
obdivovateliek a života v župane. V jednu chvíľu sa môj príbeh
dostal do slepej uličky. Nevedel som ako pokračovať, nevedel som ako rozuzlím
zamotaný dej. Tento problém za mňa vyriešil život. Vlastne nie život – smrť.
V tom čase zomrel spisovateľ
Dušan Mitana. Dosť sa o ňom hovorilo a písalo. Zapamätal som si jednu
jeho myšlienku: „Dobrý román sa píše sám.“
A naozaj mal pravdu. V jedno
ráno ma niečo osvietilo. Večer som sadol za počítač a už to šlo. Múza ma
kopala, manželka vyrušovala a ja som písal a písal. Všetko do seba
zapadalo a plynule na seba nadväzovalo. Zažíval som dosiaľ nepoznanú
radosť z tvorby. Nakoniec aj pocit z dobre vykonanej práce.
Keď som začal knihu písať, navštívil
som v neďalekom Hrašnom spisovateľa Antona Baláža. Poprosil som ho, či by sa
na tých pár kapitol pozrel. Ak to je úplná blbosť, zahodím to a na
bohémsky život zabudnem. Ale tušil som,
že blbosť to nebude – nie nadarmo je na mojom blogu v Pravde priemerná
čítanosť článkov viac ako 33 000 a ten najlepší má viac ako
50 000 prečítaní. Baláž ma povzbudil. Vraj je to dobré a určite mám
pokračovať. Keď som knihu dokončil, šiel som za ním znova. Žiadne veľké výhrady
nemal. Povedal mi, kde príbeh stráca tempo a že mám kapitolám dať názvy.
Potom zobral môj rukopis a osobne ho odniesol vydavateľovi. Tešil som sa
na nové zážitky a na nové radosti, ktoré mi kniha prinesie. Ale vydavateľ
sa neozýval. Čakal som niekoľko mesiacov a nič. Začal som z toho byť
nervózny. Napísal som mu slušný mail, potom netrpezlivý mail, ale žiadna
odpoveď neprišla. Napísal som druhému vydavateľovi. Zase nič. Do čerta! Čo to
má znamenať?
Baláž mi to vysvetlil. Vonku zúri
Covid, kníhkupectvá sú zatvorené, nik nevie, kedy sa znova otvoria. Vydavatelia
počítajú straty a podaktorí ich majú vysoké. Vydať neznámeho autora je pre
nich riziko, ktoré v tejto dobe nepodstúpia.
No dobre, pomyslel som si. Nebudem
chodiť po vydavateľoch a prosíkať – vydám si knihu sám. Ale to vôbec nie
je jednoduché. Vydavateľ má skúsenosti, vie poradiť. Pozná ľudí, ktorí vedia
navrhnúť obálku. Vie čo je zalomenie knihy či textu, či čoho sa to týka. Vie čo
je sadzba. Ja neviem nič. Našťastie som na internete našiel stránku „Publico.sk“
Publico vyriešilo väčšinu mojich problémov. Samozrejme, nebolo to zadarmo. Obálku
som s pomocou mojej dcéry spravil sám. Kniha sa vraj bude predávať iba na
internete - na Martinuse a na Gorile. V kamenných kníhkupectvách ju
nekúpite. Aspoň zatiaľ nie, uvidím, čo prinesie budúcnosť. Chcem si spraviť
vlastný e-shop a ponúknuť ju aj tam.
Baláž mi spravil radosť ešte raz. Úplne
nakoniec mi napísal: „Príbeh sa Vám vydaril, je
čitateľsky atraktívny aj zmysluplný. Obdivujem ako sa Vám podarilo do príbehu
včleniť množstvo reálii o orloji, starej Prahe, alchýmii aj Stroji času, pôsobí
s postupom deja stále vierohodnejšie! (...) Aj keď na vydaní prerobíte, bude to
stáť za to, kniha bude Vašou dobrou vizitkou k budúcej spisovateľskej
kariére.“
Mám z mojej
prvej knihy naozaj veľkú radosť. Neviem,
či si ju niekto kúpi, ale ja si robím radosť ďalej a už mám rozpísaný druhý diel.
Ale hlavne dúfam, že VÁS bude čítanie
o Adamových cestách do minulosti tešiť rovnako, ako mňa tešilo písanie.
Držme si palce.
