Spisovateľ - Miroslav Dobiaš

Miroslav Dobiaš. sk
Prejsť na obsah
SPISOVATEĽ

Ako som si spravil radosť.

Doterajšie zamestnanie ma po dlhých rokoch akosi prestalo baviť. Uvedomil som si, že naliehavo potrebujem zmenu. Rozhodol som sa, že sa stanem spisovateľom.
Život spisovateľa si viem dokonale predstaviť. Je to úžasné povolanie. Vstanem o deviatej. Možno aj neskôr. Na raňajky si dám pivo, čo v normálnom zamestnaní nie je možné. Zato u spisovateľa je požívanie alkoholu priam žiadúce, veď ako inak naštartuje fantáziu? Celý deň môžem chodiť v župane. Ak budem mať chuť, sadnem si k počítaču a odpíšem obdivovateľkám. Možno nejakú zavolám na kávu. Ak sa mi podarí vrátiť sa domov, znova sa posadím k počítaču a niečo napíšem. Aaach, to bude život...
Lenže moje krásne predstavy mi kazia iní spisovatelia. Nariekajú, že honoráre za knihy sú malé, až smiešne. To je zlé, pretože káva je drahá a pivo tiež. Nuž - musím napísať taký príbeh, aby sa moja kniha predávala lepšie ako tá ich. Viete čo som vymyslel?
Napísal som knihu o neposlušnom školákovi Adamovi, ktorý zistí, že hlboko pod pražským orlojom je ukrytý starý alchymistický vynález – STROJ ČASU. Napriek všetkým zákazom ho použije a vydá sa na nebezpečnú cestu do minulosti.

Písanie knihy vôbec nebolo jednoduché. Pokúsil som sa vymyslieť kostru príbehu, ktorú by som potom „obaľoval.“ Kdeže! Nevymyslel som nič, tak som jednoducho začal písať. A išlo to! Potom som sa zasekol. Viete, nie som najmladší. Prísť domov z roboty, spraviť niečo okolo domu a večer vymýšľať zaujímavé scif-fi bolo občas nad moje sily. Stalo sa, že šesť mesiacov som nenapísal ani slovo. Neskôr som robil kapitolu denne a potom znova dlho nič. Nevzdával som sa, dopredu ma hnala vidina zástupu obdivovateliek a života v župane. V jednu chvíľu sa môj príbeh dostal do slepej uličky. Nevedel som ako pokračovať, nevedel som ako rozuzlím zamotaný dej. Tento problém za mňa vyriešil život. Vlastne nie život – smrť.
V tom čase zomrel spisovateľ Dušan Mitana. Dosť sa o ňom hovorilo a písalo. Zapamätal som si jednu jeho myšlienku: „Dobrý román sa píše sám.“
A naozaj mal pravdu. V jedno ráno ma niečo osvietilo. Večer som sadol za počítač a už to šlo. Múza ma kopala, manželka vyrušovala a ja som písal a písal. Všetko do seba zapadalo a plynule na seba nadväzovalo. Zažíval som dosiaľ nepoznanú radosť z tvorby. Nakoniec aj pocit z dobre vykonanej práce.

Keď som začal knihu písať, navštívil som v neďalekom Hrašnom spisovateľa Antona Baláža. Poprosil som ho, či by sa na tých pár kapitol pozrel. Ak to je úplná blbosť, zahodím to a na bohémsky život zabudnem.  Ale tušil som, že blbosť to nebude – nie nadarmo je na mojom blogu v Pravde priemerná čítanosť článkov viac ako 33 000 a ten najlepší má viac ako 50 000 prečítaní. Baláž ma povzbudil. Vraj je to dobré a určite mám pokračovať. Keď som knihu dokončil, šiel som za ním znova. Žiadne veľké výhrady nemal. Povedal mi, kde príbeh stráca tempo a že mám kapitolám dať názvy. Potom zobral môj rukopis a osobne ho odniesol vydavateľovi. Tešil som sa na nové zážitky a na nové radosti, ktoré mi kniha prinesie. Ale vydavateľ sa neozýval. Čakal som niekoľko mesiacov a nič. Začal som z toho byť nervózny. Napísal som mu slušný mail, potom netrpezlivý mail, ale žiadna odpoveď neprišla. Napísal som druhému vydavateľovi. Zase nič. Do čerta! Čo to má znamenať?
Baláž mi to vysvetlil. Vonku zúri Covid, kníhkupectvá sú zatvorené, nik nevie, kedy sa znova otvoria. Vydavatelia počítajú straty a podaktorí ich majú vysoké. Vydať neznámeho autora je pre nich riziko, ktoré v tejto dobe nepodstúpia.

No dobre, pomyslel som si. Nebudem chodiť po vydavateľoch a prosíkať – vydám si knihu sám. Ale to vôbec nie je jednoduché. Vydavateľ má skúsenosti, vie poradiť. Pozná ľudí, ktorí vedia navrhnúť obálku. Vie čo je zalomenie knihy či textu, či čoho sa to týka. Vie čo je sadzba. Ja neviem nič. Našťastie som na internete našiel stránku „Publico.sk“ Publico vyriešilo väčšinu mojich problémov. Samozrejme, nebolo to zadarmo. Obálku som s pomocou mojej dcéry spravil sám. Kniha sa vraj bude predávať iba na internete - na Martinuse a na Gorile. V kamenných kníhkupectvách ju nekúpite. Aspoň zatiaľ nie, uvidím, čo prinesie budúcnosť. Chcem si spraviť vlastný e-shop a ponúknuť ju aj tam.
Baláž mi spravil radosť ešte raz. Úplne nakoniec mi napísal: „Príbeh sa Vám vydaril, je čitateľsky atraktívny aj zmysluplný. Obdivujem ako sa Vám podarilo do príbehu včleniť množstvo reálii o orloji, starej Prahe, alchýmii aj Stroji času, pôsobí s postupom deja stále vierohodnejšie! (...) Aj keď na vydaní prerobíte, bude to stáť za to, kniha bude Vašou dobrou vizitkou k  budúcej spisovateľskej kariére.“

Mám z mojej prvej knihy naozaj veľkú radosť. Neviem, či si ju niekto kúpi, ale ja si robím radosť ďalej a už mám rozpísaný druhý diel.
Ale hlavne dúfam, že VÁS bude čítanie o Adamových cestách do minulosti tešiť rovnako, ako mňa tešilo písanie.
Držme si palce.

Návrat na obsah