S otcom v Prahe (2017)
Môj otec dostal pozvánku na slávnostný večer do pražského Národního divadla. Má už svoje roky, za sebou dva infarkty a zbabranú operáciu srdca, ktorá ho priviedla na prah smrti. Zle počuje, ťažko chodí, ale keď vidí peknú ženu, začne sa usmievať. Bolo jasné, že do Prahy nemôže ísť sám. Jasné bolo aj to, že pôjdem s ním. Rozmýšľal som, či by s nami nemala ísť aj nejaká ošetrovateľka, ale túto myšlienku som po chvíli zavrhol – určite by sme sa vadili, kto z nás s ňou bude spať. A nemohol som riskovať jeho ďalší infarkt.
Do Prahy sme šli vlakom, na stanici nás čakal vzdialený príbuzný Pavol. Hneď nás zobral na obed, potom do hotela. A na druhý deň nás zaviezol do Národného archívu na Chodove. Čakali nás tam vyšetrovacie spisy otcových kamarátov, ktorí boli v 50. rokoch zatvorení. Ak Boh dá, bude napísaný nový príbeh. V archíve sme dostali biele rukavičky, sadli sme si a začali. Čo bolo treba, to som fotil. Zo spisov vystúpila nedávna minulosť. Otec s dcérou odsúdení na 12 rokov. Sťažnosť väzňa na mučenie. Zápisnica z výsluchu. Príkaz na vykonanie trestu. Odsúdenie 27-ročnej ženy na dlhoročné väzenie. Zhabanie majetku. Žiadosť o milosť, ktorú písala mama odsúdenej. Fotografie vystrašených mladých ľudí z troch strán. Rozsudky, pečiatky, strašidelné slová ako Pankrác, Ilava, Leopoldov…
Cestou z archívu som sledoval okolie. Z veľkých bilboardov na mňa pozeral Kájinek, propagoval svoj nový televízny seriál. Ten prepustený kriminálnik je už bohatý a taký populárny, že keby kandidoval za prezidenta, tak by ho možno aj zvolili. Ľudia odsúdení doslova za nič v 50. rokoch dnes nikoho nezaujímajú. Dočerta, kde sa stala chyba?
V hoteli si otec žil po svojom. O deviatej bol v pyžame a v posteli. Tak som onedlho zhasol a pokúšal sa zaspať. Ešteže som si dal pár pív, aby sa mi darilo zaspať. Horšie bolo, že ráno o 6.45 bol otec umytý, oholený a oblečený v bielej košeli. Panebože, však v hotelovej jedálni sa ešte nevydávajú raňajky! Aj na prechádzku je akosi skoro. Našťastie, zapozeral sa do televízie, tak som sa postupne skultúrnil aj ja. Na raňajky sme šli v rozumnom čase. A keďže bol 17. november 2017, dopoludnia sme sa šli pozrieť na Národní třídu. Bol som zvedavý, ako dlhšiu prechádzku zvládne, ale prekonal sa. Hotel nebol odtiaľ ďaleko, šli sme peši. Národní třída bola už dopoludnia plná ľudí, ktorí proti niekomu protestovali, niekoho iného podporovali. Študenti mávali českými zástavami. Kandidáti na prezidenta rozprávali do kamery. Všade sa pripomínalo vraždenie študentov počas nemeckej okupácie a rok 1989. Keď sme tam prišli, ľudia práve vypískali jedného z politikov. Otec bol z toho úplne šokovaný. Na Slovensku sa sedemnásteho novembra nič nedeje, možno pár politikov niekde položí vence a povie pár slov. V Prahe to bola úplná revolúcia. Pozeral okolo seba, hľadal nejakých známych z jáchymovských táborov. Ale tých už je málo. Nikde nikto, len Fero Mikloško s manželkou.
Na Národní třídu sme sa vrátili až podvečer, to sme už šli do divadla. Bola stále plná ľudí, zástav, sviečok. V Národnom divadle už bolo množstvo ľudí. Otec si podával ruky s politikmi a novinármi, ale zase žiadni známi mukli. Napokon sa nejakí našli priamo na pódiu.
17. novembra spoločnosť Post Bellum vyznamenáva ľudí, ktorí sa postavili proti totalitnej moci. Na javisko prišli štyria starí ľudia, ktorí pre svoje postoje strávili mladosť vo väzení. Ich príbehy sú neuveriteľné, nebudem ich tu opakovať, kto chce, ten si ich nájde. Večer bol úžasný – majestátnosť Národného divadla, scéna, 160-členný spevácky zbor, niekoľko sólistov a štyria ľudia, ktorí sa na sklonku života dočkali ocenenia. Otec v divadle predsa len našiel mukla, s ktorým si podal ruku. Bol to Jiří Stránský.
Na druhý deň ráno sme cestovali domov. Na stanicu nás viezol taxík. Zastavili sme na križovatke. Pozrel som z okna a videl obrovskú fotografiu Kájinka, ako sa na mňa posmešne usmieva.
„Vidíš, takto sa to robí,“ sebavedome hlása z bilboardu amnestovaný vrah, bývalý trestanec, čo zbohatol na bulvárnej senzáciechtivosti. Ďalší bývalý trestanec, chudobný po celý život, sedel za mnou v aute a rozmýšľal nad poslednými troma dňami. Možno napíše knihu o svojich kamarátoch. Nebude to veselé čítanie, takže si ju málokto kúpi. Ale je to skvelý námet a bude to dobrá kniha. Potom ju pošlem Kájinkovi a napíšem mu do nej: TAKTO SA TO ROBÍ!
Miroslav Dobiaš
