S T A R Ý D V O R (leto 2025)
Keď môj otec začal písať knihu spomienok, mala sa volať "Pohľadnice z nášho dvora." Napokon vyšla s iným názvom, volala sa "Ako sme to zvládli." Názov nadväzoval na predchádzajúcu knihu "Ako sa spieva v klietke."
Ale mňa zaujal ten starý dvor. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby rozprávačom otcových spomienok bol STARÝ DVOR! Na ten dvor prišlo veľa zaujímavých ľudí, mal by čo povedať.
V jeden večer ma niečo pochytilo a pustil som sa do písania. Nechal som dvor rozprávať. Dnes sa mi jeho rozprávanie po rokoch znova dostalo do rúk a vôbec to nebolo zlé. Tak som sa rozhodol, že sa o to s vami podelím:
STARÝ DVOR
Som dvor. Od nepamäti sa nachádzam v osade Dobrá. Celé stáročia som bol iba lúkou, ale pred viac ako sedemsto rokmi sem prišli ľudia. Jeden z roľníkov si ma ohradil, neskôr si na mne postavil hlinenú chalupu a zo mňa sa stal dvor. Do domu si priviedol ženu, potom sa objavili deti a po nich ďalšie deti. Za jeho domčekom postupne pribúdali ďalšie stavby: maštale, chlievy, stodola. Chodili po mne pracovití ľudia, celý život dreli na svojich políčkach, aby uživili svoju rodinu. Žil som spolu s nimi. So všetkými, čo u mňa našli domov. Moje stromy im dávali ovocie, zem obilie a zeleninu. V potoku, ktorý cezo mňa tiekol, si husi čistili perie a ženy v ňom prali. Pásli sa mne kozy, chodili po mne sliepky, strážil som deti, keď sa na mne hrali. Stovky ľudí som videl zomrieť, ešte viac sa narodiť. Videl som šťastie aj nešťastie.
Dlhé roky tvrdej práce spôsobili, že som bol veľký a zarastený. Možno som aj trocha smrdel. Nedivte sa - žili u mňa kravy, kone, prasiatka a hnoj veru nevonia. Ale nikdy to nikomu nevadilo, všetci si zvykli. Inak to nešlo. Prví ľudia, ktorým môj vzhľad vadil, boli tí dvaja zachmúrení chlapi v dlhých kožených kabátoch. Prišli autom, vtedy to bolo veľmi nezvyčajné. Sedemsto rokov pozorujem ľudí, spoznal som ich hneď. Boli to fízli. Hľadali Rudka. Rudko žil u mňa spolu s rodičmi. Mal devätnásť rokov a práve začal chodiť do školy, ktorá bola veľmi ďaleko, až v Bratislave. Neviem, čo vyviedol, ale určite to nemohlo byť nič vážne. Poznal som ho, bol to dobrý chlapec a mne môžete veriť, ja sa v ľuďoch vyznám. Tí dvaja za nim radšej nešli, asi mali strach, že si ušpinia topánky. Rudko bol práve v šope pre drevo. Počkali, kým príde za nimi a niečo mu hovorili. Videl som na Rudkovi, že má strach. Jeho mama bola biela ako stena, ledva sa zmohla na slovo. Zobrali ho, posadili do auta a odviezli preč. Začul som, že do Bratislavy. Nevidel som ho takmer sedem rokov! Sedem rokov chodila jeho mama ako bez duše a jeho otec sa prestal usmievať. Ale potom sa vrátil. Mal veľkú radosť, keď ma znova videl, nevadilo mu, že som starý a zarastený. Ani tie muchy, čo lietali okolo maštale mu nevadili! Ale za tie roky sa zmenil, bol z neho iný človek. Nevyzeral dobre. Bol chudý a nesmelý. Podmienečne prepustený trestanec. Dospelý muž, ktorý si vo väzenskom lágri nechal svoju mladosť. Už žiadny Rudko. Rudo! Potom sa na dva roky znova stratil. Musel byť na vojne, lebo keď prišiel na pohreb svojej mamy, mal oblečenú uniformu. Ach tá jeho mama. Bola to dobrá duša. Volala sa Helenka. Boh asi má Ruda rád, pretože mu priviedol náhradu – druhú Helenku. Dokonca aj priezviskom sa volala rovnako. Mala to mala u nás ťažké, nevoňal som jej. Rudova mama bola na druhom svete, jeho otec bol poctivý, ale tvrdý chlap. Nerozumeli si. Po pár rokoch sa aj s Rudom odsťahovali do mesta.
Nepáčil som sa a nevoňal som ani tomu chlapovi z Prahy. Prišiel vtedy, keď do všetkých miest a dedín prišli ruské tanky. Aj on bol prepustený trestanec. Doviedol ho Rudo, bol to jeho kamarát. Môj sedliacky rozum mi našepkal, že je to slušný človek. Len to jeho meno sa mi nezdalo. Lumír Salivar. Lumír! Čo to je za meno? V Dobrej som o takom mene sedemsto rokov nechyroval. Aj on mal strach, že si ušpiní topánky, aj sa držal sa len pri dome. Tváril sa veľmi fajnovo a ustavične odháňal muchy. Nuž čo, človek z veľkého mesta. Pražák. Ale potom som sa dopočul, že v rodine má slávneho spisovateľa. Bol to akýsi Josef Škvorecký, ktorý napísal knihu „Tankový prapor.“ Doma mu ju nechceli vydať. Zapamätal som si to len preto, lebo aj Rudo chcel byť spisovateľom. Lumír hovoril, že ten spisovateľ Škvorecký má za ženu jeho sestru Zdenu. Spolu odišli do Ameriky, kde Josef prednášal na univerzite. A že pokiaľ sú u nás ruské tanky, tak sa nevrátia. Lumír sa mal postarať o majetok, ktorý zostal v Československu. Štát mu chcel všetko zabaviť, preto Lumír zachraňoval, čo sa dalo. V Prahe začal jazdil na voze, ktorý sa volá taxík. Za peniaze vozil ľudí. Keď viezol cudzinca, zamieňal Škvoreckého koruny (bolo ich dosť) za americké peniaze a potajomky ich posielal za more. Potreboval niekde ukryť Škvoreckého auto, lebo štát chcel zabaviť aj to. Počul som, ako Rudovi hovorí, že na tento dvor je skvelá skrýša, tu ho určite nik nebude hľadať. Ha! Tak napokon som mu bol dobrý! Aj s mojím hnojom, smradom aj s muchami!
Keď ten voz priviezli, nestačil som sa diviť. Bol krásny, červený a s bielou strechou. Dodnes si pamätám, s akou hrdosťou a nadšením ho Lumír opisoval vtedy tridsaťšesťročnému Rudovi a jeho dvadsaťročnému bratovi Tónovi.
„Je to Škoda Felícia. Kabriolet. Strecha sa dá dať dolu. Bola vyrobená v roku 1964. Táto verzia má motor s objemom 1.2 litra a výkon 55 koní. Dávajte naň pozor, v tomto aute sa vozila aj slávna speváčka Eva Pilarová,“ povedal a tak trocha povýšenecky mrkol na dedinských chlapov, ktorí ešte žiadnu živú speváčku nevideli.
To auto sa mi veľmi páčilo. Malo bývať u mňa, ale ja som vedel, že ku mne sa vôbec nehodí. Ku mne predsa patrí starý rebrinák ťahaný koňmi. Vtedy som si prvý krát trpko uvedomil, aký som škaredý. A že by som sa mal zmeniť. Aspoň troška opeknieť. Možno keby tu ten hnoj nebol...
Auto sa u mňa dlho nezdržalo. Rudo ho zobral k sebe, do mesta. Občas si ho požičal jeho brat Tóno. Prišiel s ním do školy a robil frajera, s kamarátmi na ňom chodili k blízkemu jazeru. Rudo v ňom vozil svoju rodinu. Ale zastavovali ho policajti a zisťovali, prečo používa auto s pražskou značkou a koho vlastne je. Rudo nezabúdal, že je podmienečne prepustený trestanec a občan druhej kategórie. Nestál o problémy. Keď boli policajti priveľmi dotieraví, odviezol ho späť do Prahy.
Za tým krásnym autom mi bolo smutno. Ale zostalo vo mne odhodlanie zmeniť sa, byť aspoň o trochu krajší. Dnes môžem povedať, že sa mi to podarilo. Rudo a Tóno, dvaja bratia, sa o to postarali. Starý dom je preč, namiesto neho stojí nový. Maštaľ sa zmenila na ďalší dom. Stodola stále stojí, ale hnojová jama je preč. Namiesto nej mám bazén. Rastie na mne zelená tráva, hrajú sa tu deti a prechádzajú sa mačky. Rudo je naozajstný spisovateľ a práve píše svoje spomienky.
Musím mu našepkať, ako to má urobiť.
