Ako som cvičil
Ide to so mnou dolu vodou. Posledné mesiace som sa necítil nejako vo forme. Stále unavený, akosi bez nálady a bez energie. Rozmýšlal som, či to je ešte dôsledok tej chrípky čo ma skolila na jar, alebo či sa zo mňa naozaj stáva starý, lenivý a ufrflaný chlap. To, že by som bol starý a ufrflaný som okamžite zavrhol. Zostávala druhá možnosť – prežíva vo mne nejaký ukrytý vírus z aprílovej choroby. Keď som si už stanovil diagnózu, šiel som k lekárovi, aby ma vyliečil. Lenže doktorka mojim diagnostickým schopnostiam neverila. Zobrala mi krv, moč, celého ma prezerala, sestrička okukávala – a nič nezistili. Vraj som ufrflaný, lenivý ale zdravý chlap. No do šlaka, načo som k tej doktorke chodil...
A pred pár dňami som zažil šok. Po dovolenke som sa postavil na váhu. Neveril som vlastným očiam. 100 kíl ??? Ja ??? A kde sú ??? Určite mám ťažký mozog!
Ale keď som sa nad všetkým zamyslel, pripustil som, že to tak naozaj môže byť. Moja zvyčajná váha 94 kg je preč. Po chrípke som sa málo hýbal, ešte aj na dovolenke som pribral, tak čo sa divím. Ale ja 100 kíl vážiť nechcem !!!
Okamžite som si naordinoval delenú stravu. Vraj to pomáha. Pivo pijem len každý druhý deň. Chcel som aj cvičiť, ale boli strašné horúčavy, musel som počkať. Ale skôr ako som sa k cvičeniu dostal, stretol som kamarátku. Ona je cvičiteľka, hneď sa do mňa pustila: "Miro, poď cvičiť s nami, je to súťaž, volá sa to „Božské telá“ Počúval som ju jedným uchom a hovoril som si: „no to určite ....“
Ale kamarátka v prehováraní neúnavne pokračovala: "príď, bude to zábava, budeš tam jediný chlap..."
Vtedy som spozornel. Jediný chlap ? A celý hárem okolo mňa ? Kamoška rapotala ďalej : „...a je to súťaž, celého ťa zmeriame (oooo bože – fakt celého ?), obvod pása, hrude (aha, tak to nič), po troch mesiacoch zistíme koľko si schudol. A ešte môžeš vyhrať víkendový pobyt v Trenčianskych Teplicach (s cvičiteľkou ?) na ktorý budeš môcť ísť s manželkou (aha, tak zase nič), neboj sa dobré to bude (no to bude trapas).“
Neodolal som jej. Zajtra ráno sa idem prihlásiť. Predpokladám, že zábava začne, len čo na tú babu, čo ma bude merať, vyvalím môj pivový pupok. Určite sa smiechu nezdrží. A keď ma baby uvidia poskakovať v tom fitku, tak sa budú rehotať tiež. Ale aj smiechom sa chudne. Možno založím novú metódu – chudnutie smiechom. Ten čo bude predcvičovať bude musieť mať aspoň 120 kíl, všetci sa budú smiať, pri tom chudnúť, a ja budem predávať licencie a patenty po 10 000 €.
Moje rozhodnutie začať cvičiť vzbudilo všeobecnú pozornosť, a tak som nútený podať správu o mojom stave počas prvého cvičenia.
Musím povedať, že celé cvičenie pre mňa predstavuje obrovské sklamanie. A pritom prvý rozhovor s trénerkou vyzeral tak nádejne - pýtala sa, aké cvičenie si vyberiem : či tabatu, Jumping, klasiku, alebo grupáč. Na chvíľku som sa zamyslel. Potom som povedal, že klasiky už mám dosť, a skúsil by som ten grupáč. Cvičiteľka si ma podozrievavo premerala a potom ma opravila: vraj vravela - kruháč! Cvičí do kruhu a cvičenci si vymieňajú náradie. Vtedy som pochopil ten hrozný pohľad, ktorým ma pred pár sekundami prebodla. Ako ospravedlnenie som ju oboznámil so svojou hluchotou, ale zdalo sa, že mi neverí.
No a samotné cvičenie ? Keď som vystupoval z auta, bral som si z kufra veci. Vedľa tašky bola autolekárnička. Napadlo ma, že by som ju mal zobrať so sebou. Však poznám svoje schopnosti a kondičku. Lenže obväz ma asi nezachráni. A potom som si povedal, že musím byť optimista, tak som ju nechal v aute. Hovoril som si, že na cvičenie sa musím tešiť, a nie mať strach. Tak som sa začal tešiť, Predstavoval som si, ako okolo mňa skáču ženy, ktoré chcú schudnúť, a ja budem nenápadne pozorovať ich nadskakujúce prsia. Tešil som sa zbytočne. Žiadna taká tam nebola. Všetky museli denne cvičiť a hladovať. Boli štíhle, až chudé. Jediné prsia, čo sa tam natriasali, boli moje. A ešte pupok mi nadskakoval. Musím sa priznať, že medzi tými chudými dievčatami necítil veľmi dobre. Ktovie, ako sa cítili oni v mojej prítomnosti. Pohľad do zrkadla bol nemilosrdný - po polhodine cvičenia a skákania sa mi z plešiny prúdom lial pot, na tričku som mal mokré fľaky. S hrôzou som si uvedomil, že môžem mať aj mokré trenky, ale neodvážil som sa skontrolovať to v zrkadle. Pozeral som radšej na hodiny. Zdalo sa, že sa nehýbu. Vôbec som nevládal. Srdce mi búchalo ako pri prvom sexe, mojou hlavnou úlohou už nie je schudnúť, ale prežiť ! Pre istotu som zvoľnil tempo a pri niektorých cvikoch som mierne podvádzal. Trénerka prišla ku mne a hovorila: "chrbát musí byť hore!" Pozrel som na dievčatá - každá mala chrbát hore a cvičili ako divé. Tuším ani spotené neboli. Chrbát som hore nedal, trénerka sa odvrátila, a ja som to cvičenie prežil.
V šatni som si dal sprchu a pomaly sa obliekol. Vyšiel som von. Dievčiská už sedeli na chodbe. Hneď sa ma pýtali, aké to bolo, a či prídem aj nabudúce. Chcel som im povedať že som bol blízko smrti, a že ak mám prísť nabudúce, tak cvičiteľka musí najprv ísť na kurz prvej pomoci. Namiesto toho zo mňa prehovoril hrdý a tvrdý chlap ! Pozbieral som posledné zbytky síl, stiahol brucho, usmial som sa akože všetko je OK, a povedal, že som v pohode, a že určite prídem aj nabudúce ...
No to som si dal ....