Cena Post Bellum
17.11.2016 dostal spisovateľ a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš Cenu pamäti národa, ktorú udeľuje združenie Post Bellum. R. Dobiáš sa slávnostného večera v Národnom divadle v Prahe zo zdravotných dôvodov nezúčastnil. Mala tu byť aspoň prečítaná jeho ďakovná reč. Nebola, pretože v živom televíznom vysielaní nebol priestor na 11-minútový príhovor.
Keďže sa jedná o mimoriadny text, s autorovým súhlasom ho zverejňujem tu.
Keďže sa jedná o mimoriadny text, s autorovým súhlasom ho zverejňujem tu.
VŠETCI MOJI OTCOVIA
Keď som sa – devätnásťročný – ocitol r. 1953 v hlavnom stane vtedy všemocnej Štátnej bezpečnosti, môj otec mal štyridsaťpäť rokov a matka tridsaťdeväť. Obidvaja boli jednoduchí dedinskí ľudia. Otec bol roľník, vychodil šesť tried ľudovej školy, matka až do vydaja slúžila v rodine židovského lekára v Trenčianskych Tepliciach. Dlho -16 rokov- som bol jedináčik, brat sa narodil r. 1950, v čase môjho uväznenia bol trojročný...
Rudolf Dobiáš – slovenský Solženicyn
Prinášame pozoruhodný príspevok prof. Tibora Žilku o životných osudoch a literárnej tvorbe Rudolfa Dobiáša, ktorý predniesol na konferencii usporiadanom Ústavom stredoeurópskych jazykov a kultúr FSŠ UKF v Nitre 21. marca 2017.
Zatknutie a odsúdenie Rudolfa Dobiáša na 18 rokov odňatia slobody za to, lebo údajne spolu s ďalšími odsúdenými „prevádzali protištátnu činnosť vo forme vyhotovenia a rozširovania letákov, zhromažďovania zbraní a ilegálneho schôdzovania s konečným cieľom pričiniť sa o zvrhnutie ľudovodemokratického zriadenia a nastolenia samostatného tzv. slovenského štátu“ – citát z rozsudku (Baláž 2014, 51). Bol zaistený 23. decembra 1953 na dvore v Dobrej, ale vraj zvládol to pomerne pokojne, vďaka aj predvianočnej spovedi, ktorú absolvoval ešte v Bratislave...
S otcom do Prahy
Môj otec dostal pozvánku na slávnostný večer do pražského Národního divadla. Má 83 rokov, za sebou dva infarkty a zbabranú operáciu srdca, ktorá ho priviedla na prah smrti. Zle počuje, ťažko chodí, ale keď vidí peknú ženu, začne sa usmievať. Bolo jasné, že do Prahy nemôže ísť sám. Jasné bolo aj to, že pôjdem s ním. Rozmýšľal som, či by s nami nemala ísť aj nejaká ošetrovateľka, ale túto myšlienku som po chvíli zavrhol – určite by sme sa vadili, kto z nás s ňou bude spať. A nemohol som riskovať jeho ďalší infarkt.
Do Prahy sme šli vlakom, na stanici nás čakal vzdialený príbuzný Pavol. Hneď nás zobral na obed, potom na hotel. A na druhý deň nás zaviezol do Národního archivu na Chodově. Čakali nás tam vyšetrovacie spisy otcových kamarátov, ktorí boli v 50-tych rokoch zatvorení. Ak Boh dá, bude napísaný nový príbeh. V archíve sme dostali biele rukavičky, sadli sme si, a začali. Čo bolo treba, to som fotil. Zo spisov vystúpila nedávna minulosť. Otec s dcérou odsúdení na 12 rokov. Sťažnosť väzňa...